Naša dovolenka na Seychelách
Volám sa Anna. Som štrnásťročné dievča zo Švédska. Spolu s rodinou som strávila na Seychelách približne dva týždne a dovolenku sme si naozaj užili. Najprv sme pristáli na malom letisku na ostrove Mahé. Je to hlavný ostrov s množstvom reštaurácií a obchodov, kde nájdete umelecké predmety, pohľadnice, oblečenie a mnoho ďalšieho. Zostali sme tam len pár hodín a potom sme sa trajektom vydali na ďalší ostrov, Praslin.
Praslin je oveľa menší ostrov a zdá sa, že sa tam všetci navzájom poznajú. Bývali sme v dvoch rôznych hoteloch, pričom oba sa nachádzali pri mori. Z prvého hotela, Sea View Lodge, bol dokonca výhľad na more. Ľudia v hoteli boli veľmi milí. Každý deň nám dávali čerstvé ovocie a izba bola síce malá, ale útulná. Počas celej dovolenky sme väčšinou raňajkovali v našich hoteloch a jedlo si kupovali v supermarketoch, najmä pre vysoké ceny v reštauráciách. Všetko, nielen jedlo, je veľmi drahé. Dokonca sme sa snažili čo najviac vyhýbať taxíkom.
Na Praslin sme dorazili na Štedrý deň, a tak sme si zašli na príjemný bufet do podniku s názvom Les Laurier. Som vegetariánka a jedlo veľmi chutilo mne aj mojej rodine, ktorá mäso jedáva. Aj šéfkuchár bol naozaj milý, dokonca nás svojím autom odviezol späť do hotela. V Sea View Lodge sme strávili približne tri noci a potom sme sa presunuli na ďalšie miesto s názvom Acquario Villa. Bolo tam celkom príjemne, najmä vďaka žene na recepcii, ktorá sa volala Nora. Počas pobytu sa o nás starala a užili sme si skvelé chvíle, hoci niekoľko dní bolo daždivých.
Po týždni na Praslin nastal čas vydať sa trajektom na ďalší ostrov, La Digue. Je to vlastne celkom výnimočný ostrov, pretože tam takmer nejazdia autá. Najobľúbenejším dopravným prostriedkom je bicykel, no z nášho hotela nás vyzdvihli golfovým vozidlom. La Digue sa mi páčil ešte viac než Praslin, hoci je ťažké povedať prečo. Pomerne ľahko sa začnem nudiť, takže dôvodom možno bol všetok ten ruch na La Digue. Hoci tam nie sú davy, všade stretnete množstvo ľudí. Sú medzi nimi turisti z celého sveta, ale aj miestni obyvatelia.
Ďalším dôvodom mohli byť psy. Psy milujem a boli naozaj všade. Malé, veľké, chlpaté, rozkošné aj divoké. Niektoré patria hotelom a reštauráciám, no mnohé žijú aj na ulici. Trochu mi trhalo srdce, keď som videla, aké sú chudé a vystrašené. Sú však múdre a vedia, ako si nakloniť turistov, aby od nich dostali trochu jedla.
Prvý hotel na La Digue bol však mojím najobľúbenejším. Nachádzal sa blízko mnohých pekných pláží, neďaleko hlavnej dediny, a americká rodina, ktorej patril, bola naozaj zlatá. Slnečný deň na pláži si žiada veľa nápojov a čerstvého ovocia. Na La Digue to vôbec nebol problém. Všade predávali čerstvé džúsy a ovocné misy – alebo čo tak ľadovo vychladený čerstvý kokos?
Zjedla som toľko manga, až mám pocit, že som sa na jedno sama premenila. Ochutnala som aj sladké ovocie a kombinácie, o ktorých som dovtedy ani nepočula. Úžasné? Úžasné. Jedli sme tiež veľa jedál z malých pouličných reštaurácií a rýchlych občerstvení. Ponúkali všetko od šalátov cez burgery až po karí. Vôbec nešlo o nezdravé jedlo, práve naopak, bolo celkom čerstvé.
Nový rok sme oslávili večerou – samozrejme formou bufetu – v podniku s názvom Fish Trap. Jedlo bolo úžasné a rok 2016 som zakončila sýta a spokojná. Mali sme stôl na pláži, pozerali sme sa na more a pri odpočítavaní príchodu nového roka sme sa držali za ruky. Budúci rok to môžete vyskúšať aj vy: oslávte Nový rok na pláži na Seychelách s ľuďmi, ktorých máte najradšej. Je to skvelé.
Po piatich nociach v O'Soleil Chalets sme sa presťahovali do nášho posledného hotela, Casa de Leela. Posledné tri noci sme strávili v tomto penzióne, ktorý sa nachádzal trochu ďalej od mora. Mal však bazén, takže sme to prežili. Veľa času sme trávili ležaním na slnku a vychutnávali si posledné hodiny v raji.
Naša dovolenka na Seychelách bola jednou z najlepších, aké sme doteraz zažili. Smiali sme sa, jedli dobré jedlo a naše bledé tváre konečne trochu opálilo slnko. Do Švédska sa vraciame o čosi zdravší, šťastnejší a navzájom si bližší. Najdôležitejšie však je, že sa vraciame s vedomím, že to chceme zažiť znova.
Annina sestra Emma tiež napísala vlastný cestovateľský denník o ich dovolenke. Prečítajte si ho tu!
