Objavovanie Seychel na katamaráne

Po tejto dovolenke som túžil už celé roky a chcel som ju absolvovať práve takto – na lodi. Milujem more a už roky sa s manželkou a dcérami radi túlame medzi rozličnými ostrovmi, zátokami a zákutiami Sardínie a Elby na našom motorovom člne. Navyše, keď mi to čas dovolí, občas sa na niekoľko dní vyberiem s priateľmi na plavbu plachetnicou.

Moja manželka sa však plachteniu nevenuje, a preto mala pred touto dovolenkou obavy zo spania na mori mimo prístavu. Ešte viac sa možno bála spoločného pobytu v stiesnených priestoroch, aké plachetnica zvyčajne ponúka, s neznámymi ľuďmi, ktorí navyše hovoria iným materinským jazykom než my.

Keď manželka súhlasila, že sa ku mne na tejto dovolenke pridá, bolo to pre mňa veľké prekvapenie. V zahraničí sme už čo-to precestovali – navštívili sme Karibik (Dominikánsku republiku, Britské Panenské ostrovy a ďalšie miesta), Maldivy (Gangehi), Červené more (Marsa Alam, Sharm El Sheikh) a, samozrejme, aj Európu. Táto dovolenka ma však odjakživa lákala.

Milujem prírodu a šnorchlovanie a niektoré scenérie, aké dokáže vytvoriť iba príroda, ma vždy dojmú – či už je to krásny západ slnka, malá zátoka alebo nespočetné množstvo drobných rybiek, ktoré svojimi farbami oživujú morské dno. A ktovie prečo, no Seychely pre mňa vždy predstavovali toto všetko. Keď k tomu pridáte plachetnicu, ktorá je pre mňa symbolom slobody, miestom, kde môžem znovu nájsť sám seba a úplne si vyčistiť hlavu od všetkých myšlienok, ktoré ma bežne trápia... pre mňa je to dokonalosť... ale čo moja manželka? Práve táto pochybnosť mi nedala pokoj.

Len čo teda manželka súhlasila, pričom vhodnou príležitosťou bolo naše 25. výročie svadby, začal som na internete hľadať množstvo rozličných možností. Sedemdňová plavba katamaránom, ktorú som našiel na stránke SeyVillas, VPM Cocktail Créole, však v skutočnosti spĺňala všetky naše potreby a očakávania: veľký katamarán, a teda dostatok priestoru, omnoho väčšie kajuty než na bežnej plachetnici, lepšia stabilita na kotve aj počas plavby a možnosť navštíviť rôzne zátoky priamo z mora... jednoducho perfektné. Neváhal som a rezervoval som si ho – samozrejme, až po tom, čo som niekoľkokrát vyrušil pracovníčky SeyVillas, ktoré s nekonečnou trpezlivosťou odpovedali na všetky otázky pripravené mojou manželkou.

31. marca sme v Bologni nastúpili na palubu – tentoraz lietadla – spoločnosti Emirates smerujúceho do Dubaja. Musím povedať, že ceny boli pomerne podobné ako pri iných leteckých spoločnostiach, s výnimkou Ethiopian Airlines. S tou sme sa rozhodli necestovať, aby sme sa vyhli očkovaniu proti žltej zimnici, ktoré by sme po tranzite cez túto krajinu museli absolvovať. Let bol vynikajúci, personál veľmi milý a ponuka palubnej zábavy skvelá. Priestoru bolo, ako to už v ekonomickej triede býva, o niečo menej. Po dvojhodinovom čakaní v Dubaji nasledoval let z Dubaja na Mahé, opäť so spoločnosťou Emirates. Tentoraz bol personál oveľa menej ústretový a pozorný k potrebám cestujúcich – azda preto, že sme cestovali v ekonomickej triede?

Ráno o 6:30 sme pristáli na Mahé. Vybavenie colných formalít trvalo približne hodinu a hneď pri východe nás už čakal veľmi milý personál spoločnosti Creole. Privítali nás, odovzdali nám dokumenty a požiadali nás, aby sme počkali na ďalší pár, ktorý mal ísť s nami na Eden Island. Len niekoľko metrov od stanovišťa spoločnosti Creole sme našli stánok Cable & Wireless, a tak sme využili príležitosť kúpiť si predplatenú SIM kartu na telefonovanie do Talianska, ako nám odporučil personál SeyVillas. O chvíľu dorazil aj druhý pár. Na naše veľké prekvapenie to boli Taliani a mali sa zúčastniť rovnakej plavby ako my. Od samého začiatku sme si ľudsky veľmi dobre sadli.

Spoločne sme sa odviezli na Eden Island minibusom rezervovaným cez SeyVillas, ktorý bol pohodlný a vo výbornom stave. Odtiaľ sme zamierili do hotela Eden Blue, kde sme si dali raňajky a zaplávali si v bazéne, kým sme čakali na 15:00, keď sme sa mali nalodiť. Hotel je veľmi príjemný a hoci nemá vlastnú pláž, jeho bazén ponúka výhľad priamo na prístav Eden Island, čo vytvára krásnu panorámu.

Eden Island: bazén hotela Eden Blue

V dohodnutom čase sa jeden zo zamestnancov hotela ponúkol, že nás k miestu nalodenia odvezie elektrickým vozíkom, aký sa zvyčajne používa na golfových ihriskách. Pešo by to trvalo iba niekoľko minút, no pod spaľujúcim slnkom o 14:00, s batožinou a v nie celkom vhodnom oblečení, by táto prechádzka nebola práve príjemná.

Eden Island je aj dnes z veľkej časti staveniskom a pri mieste nalodenia sa okrem úplne nových toaliet zatiaľ nič iné nenachádzalo. Niekoľko minút chôdze odtiaľ síce bol supermarket, no nešli sme doň a radšej sme zostali v tieni.

Okolo 16:00 nám kapitán dovolil nastúpiť na palubu, predstavil nám katamarán a pridelil kajutu. Po malom občerstvení sme konečne vyplávali smerom do morského parku Sainte Anne.

Kajuta bola príjemná, čistá a voňavá – a pre niekoho, kto tak ako ja cestoval na plachetnici, aj naozaj veľká! Nachádzala sa v nej vysoká šatníková skriňa, do ktorej sa dali zavesiť aj dlhšie kusy oblečenia, a vedľa nej menšia skrinka. Pod manželskou posteľou príjemných rozmerov boli dva úložné priestory na batožinu. Musím však podotknúť, že sme mali plátenné lodné tašky, nie pevné kufre, no aj tak zostalo dosť miesta na batohy, ktoré sme mali ako príručnú batožinu.

Kajuta mala v celom priestore rovnakú výšku, viac než 2 m, a to aj nad posteľou. Kúpeľňa príjemných rozmerov bola vybavená elektrickou lodnou toaletou a sprchou, čo je pre plachetnice typické riešenie. O ochladzovanie kajuty sa staral ventilátor a veľký palubný prielez.

Počasie nebolo ideálne a niekoľko lejakov trochu zmáčalo palubu katamaránu. Za niečo vyše pol hodiny sme však dorazili do morského parku Sainte Anne, kde sme nestrácali čas a ihneď sa pustili do šnorchlovania. Čakalo ma tu prvé príjemné prekvapenie. Hovorili mi, aby som od podmorského sveta veľa neočakával, no našiel som tu veľké húfy pestrofarebných rýb – papagájovce, skaláre, motýľovce aj štvorzubce. Žiaľ, obklopoval ich útes, ktorý v dôsledku javu El Niño vykazoval len veľmi málo známok života.

Na konci dňa sme si však vychutnali dvojitú dúhu a krásny západ slnka.

Večera bola vynikajúca – pozostávala z úplne čerstvých rýb, zeleniny a ryže, všetko s typickými chuťami kreolskej kuchyne, ktoré nám pripravil náš šéfkuchár Daniel. A to bol iba začiatok. Hviezdna obloha, z ktorej nám behal mráz po chrbte, a jemné hojdanie mora – úplná maličkosť pre každého, kto je zvyknutý spávať na plachetnici zakotvenej v zátokách našich morí – nás takmer okamžite uspali.

Nasledujúce ráno nás slnko a skvelé raňajky nabili úžasne pozitívnou energiou. Nechýbalo čerstvé ovocie, o ktorého chuti, jemnosti a farbách môžeme v Taliansku iba snívať, vajcia, hrianky, kukuričné lupienky a pre najväčších maškrtníkov aj Nutella a džem.

Po raňajkách sme vyrazili smerom na Praslin s napnutými plachtami (hoci len preto, aby nám urobili radosť, pretože vietor mal sotva desať uzlov a vzhľadom na viac než 30 míľ, ktoré sme museli prekonať, kapitán považoval za rozumné nechať zapnuté motory). Slnko, vietor, farby a príroda nás však natoľko očarili, že sme si to ani nevšimli.

Pre milovníkov plachtenia je samozrejme samotná plavba dovolenkou a počas týchto 6 hodín na mori sme mali dostatok času obdivovať raj okolo nás, fotografovať, opaľovať sa a naplno oddychovať – každý tak, ako mu to najviac vyhovovalo. Ja som využil príležitosť porozprávať sa s kapitánom a jeho posádkou a dozvedieť sa viac o trase, navigácii a podobne, zatiaľ čo moja manželka si spokojne užívala slnko... a rozhovory.

Le Mamelle Island

A potom konečne Praslin.

Už počas plavby, keď sme sa približovali k ostrovu, sme začínali tušiť, aký div nás čaká, no naša predstavivosť ani zďaleka nestačila na skutočnosť. Anse Georgette, kde boli farby rastlín, mora aj vône – jednoducho všetko – výnimočné!

Praslin: Anse Georgette

Len čo sme spustili kotvu, okamžite sme sa vrhli do krištáľovo čistého mora plného pestrofarebných rýb... Mysleli sme si, že sme už dosiahli vrchol, no popoludní nás čakala Anse Lazio.

Vo vode okolo nás bez obáv z našej prítomnosti plávali tisíce pestrofarebných rýb, na modrej oblohe sa vznášali kalone a všade rástli stovky rozličných druhov rastlín s pestrými farbami a omamne voňajúcimi kvetmi... Nezabudnuteľné. Hodiny strávené na tomto mieste pre mňa stáli za všetky hodiny cesty. Už vtedy by som sa mohol vrátiť domov šťastný, no stále nás toho čakalo ešte veľa. Na večeru sme opäť mali čerstvučké ryby a potom sme všetci išli spať.

Nasledujúce ráno... čo dodať, keď raňajkujete pred takouto scenériou.

Praslin: Raňajky na Anse Lazio

Potom sme sa plavili ešte niekoľko míľ k Anse Volbert (Cote d'Or). Po príchode nás zastihla krátka búrka, takže sme na breh vystúpili v bundách K-Way (nič vážne). Odtiaľ sme sa taxíkom odviezli do parku Vallée de Mai.

V parku sa naším sprievodcom stal sympatický Vincenzo, ktorý s nami prešiel celú trasu a podrobne nám porozprával o miestnej flóre a faune. Po skončení krátkej prehliadky (1,5 hodiny) sme sa taxíkom vrátili na palubu. Po obede sme vyrazili smerom na Coco.

Praslin: Vallée de Mai, turistický sprievodca Vincenzo

Coco Island je malý klenot vystupujúci z tyrkysových vôd. Na snehobielej pláži, ktorú celú tvorí rozdrvený koral, ležia obrovské balvany a akoby zázrakom z nej vyrastajú kokosové palmy vysoké desiatky metrov. Vo vode sa opäť hemžili pestré ryby všetkých možných druhov a farieb. Jedinou chybičkou bol vyblednutý podmorský útes, ktorý v dôsledku javu El Niño nejavil známky obnovy. Len čo som vyšiel z vody, pár krokov odo mňa sa objavilo prekvapenie – žralok sivý, ktorý nám prišiel robiť spoločnosť k brehu, kam ho pravdepodobne zaniesol pomerne silný príboj.

Len čo sme sa vrátili na palubu, zamierili sme na La Digue, kde sme strávili noc.

Nasledujúce ráno sme si hneď po raňajkách požičali bicykle a my štyria Taliani, ako obvykle odvážni, sme sa rozhodli najskôr zdolať cestu s najväčším počtom stúpaní a klesaní, ktorá nás mala doviesť na poslednú pláž dostupnú po ceste: Anse Fourmis. Trasa bola veľmi pekná a na niektorých miestach našťastie viedla tieňom. Všetky stúpania sa dali zvládnuť v sedle (hoci ja bicyklujem počas celého roka a Roberto, druhý Talian, je rodený športovec, naše manželky museli niektoré úseky prejsť pešo... a poriadne sa pri tom zapotili). Po krátkom kúpaní sme sa vydali späť a zastavili sa na Anse Banane, Anse Grosse Roche, Anse Gaulettes, Anse Patates a Anse Severe (ktorá je podľa mňa najpôvabnejšia). Žiaľ, cestou späť nás naplno zasiahla tropická búrka. S Monicou (mojou manželkou) sme sa rozhodli zastaviť a niečo si vypiť, zatiaľ čo Roberto s manželkou pokračovali v prívalovom daždi. Asi po dvoch hodinách sa počasie zlepšilo a my sme sa v neodmysliteľných bundách K-Way opäť vydali na cestu. Veľký pozor sme si dávali najmä pri zjazdoch, kde nám piesok a voda na asfalte pripravili poriadnu „zábavu“. Dorazili sme do Jetty a na Anse La Réunion (ktorú sa nám nepodarilo navštíviť, pretože na vstup boli potrebné rupie, no my sme ich nemali, eurá ani kreditné karty neprijímali a na cestu späť do Jetty, výmenu peňazí a návrat nám už nezostal čas). Čas, ktorý sme mali k dispozícii, sa vyčerpal, Monica bola unavená, a tak sme sa vrátili na palubu.

Po tradične vynikajúcej večeri sa počasie zmenilo a v noci sa nad nami strhla mimoriadne silná búrka. More však zostalo pokojné a vietor tiež. Našťastie išlo o obdobie prechodu medzi dvoma monzúnmi, ktoré sme si zámerne vybrali pre pokojné more, slabý vietor a priezračnú vodu typickú pre toto obdobie.

Nasledujúce ráno bola obloha olovená a stále pršalo. Mali sme sa vydať na Cousin, no počasie nás od toho odrádzalo, pretože nikto z nás nechcel opäť premoknúť tak ako predchádzajúci deň. Kapitán nás navyše upozornil, že vzhľadom na počasie by sme pravdepodobne nič nevideli. Rozhodli sme sa preto pre „náhradný plán“ a zamierili na Saint Pierre, kde sme sa napriek dažďu padajúcemu z olovenej oblohy rozhodli ísť šnorchlovať – pravdupovediac, odhodlali sa len niektorí.

Len čo som vošiel do vody, obklopil ma húf bodlokov a nad kobercom obrovských čiernych ježoviek plávali tisíce drobných modrých rybiek, čím vytvárali nádherné kontrasty. O pár krokov ďalej popri mne preplával rajovec. V tej chvíli moje nadšenie vyletelo do nebies, zavolal som ostatných a do 30 sekúnd sa katamarán vyprázdnil – všetci boli vo vode a vôbec im neprekážal dážď ani zatiahnutá obloha. Vyzerali sme ako skupina detí v zábavnom parku, pritom najmladší z nás mal 46 rokov a najstarší niečo vyše 70... Čo všetko dokáže láska k prírode.

Na loď sme sa vrátili všetci nadšení z toho, čo sme videli, a naobedovali sme sa. Potom sme vyrazili smerom na Curieuse, kde žije kolónia obrovských korytnačiek. Vystúpili sme na pláži a pustili sa do fotografovania – nielen korytnačiek a ich kúskov pri získavaní potravy od turistov, ale aj peknej pláže a tamojších žulových balvanov.

Po návrate na palubu sme zamierili na Mahé. Obloha sa medzitým zaplnila farbami, ktoré sa menili z okamihu na okamih a nútili nás robiť desiatky a desiatky fotografií. Západ slnka pôsobil nekonečne a farby mora, oblohy a všetkého naokolo boli neobyčajné. Myslím si, že žiadny režisér by nedokázal vymyslieť to, čo sme videli a zachytili na fotografiách.

Západ slnka

Na Beau Vallon sme dorazili, keď už bola najmenej dve hodiny tma. Navečerali sme sa a čakali do polnoci, aby sme mohli začať oslavovať narodeniny jednej Švajčiarky, ktorá sa rozhodla začať oslavu presne v hodine svojho narodenia. A my sme sa, samozrejme, nenechali dvakrát ponúkať.

Nasledujúce ráno nádherne svieti slnko a po raňajkách vystupujeme na breh. Celé dopoludnie trávime na Beau Vallon, peknej pláži s bielym pieskom (hoci osobne nemám rád dlhé pláže bez skál), kde sa dajú vyskúšať rôzne vodné športy: vodné lyžovanie, vodné skútre, parasailing, jazda na banáne a ďalšie, alebo si pokojne zaplávať v čistej a plytkej vode. Vraciame sa na palubu a krátko nato vyrážame za malým záverečným prekvapením. Už sme presvedčení, že sme videli to najlepšie, no kapitán nás chce ohromiť (a opäť sa mu to podarí), a tak nás vezme na Grand Anse. Žiaľ, prichádzame práve na obed a stihneme urobiť len niekoľko fotografií, kým si sadneme k stolu. Šéfkuchár nám po prvýkrát pripravil cestoviny: zapekané makaróny s hubami, šunkou, parmezánom Parmigiano Reggiano a olivami. My Taliani im nedokážeme odolať a každý zjeme po dve porcie. Bez ohľadu na trávenie si nasadzujeme plutvy a masky a skáčeme do vody. Podmorský svet nie je ničím výnimočný, no dve malé pláže nás priťahujú natoľko, že vo vode zostávame najmenej 2 hodiny. Vychádzame vyčerpaní, ale šťastní. Vraciame sa na palubu, aby sme sa vzápätí opäť ponorili do vody. Vieme, že naša dovolenka sa už takmer skončila, a preto zo seba vydávame posledné zvyšky energie.

Po návrate na palubu sa osprchujeme a kapitán potom zamieri k Eden Island, kde sa nasledujúce ráno naša dovolenka skončí. Budeme sa musieť rozlúčiť s priateľmi, ktorých možno už nikdy neuvidíme, no vďaka všetkému, čo sme spolu zažili a videli, medzi nami vznikli jedinečné putá.

Po príchode na Eden Island nás premáha smútok. Na lodi vedľa nás ľudia popíjajú a zabávajú sa, zatiaľ čo na tej našej by bolo počuť aj muchu preletieť... Potom nás kapitán zavolá k stolu a Daniel, našťastie, predvedie ďalšie zo svojich kulinárskych kúziel, čím všetkým zlepší náladu.

Rozhodneme sa, že aj my otvoríme niekoľko fliaš dobrého vína a spoločne oslávime posledný večer. Posádka a skupina turistov už neexistujú, zostalo „iba“ veľa priateľov, ktorí si chcú vychutnať posledné spoločné chvíle. Vo svojich srdciach a očiach spoznávame to, čo sme všetci vedeli už po prvom dni spoločnej plavby: tvoríme jeden celok, skupinu dobrých priateľov, ktorí si navzájom prirástli k srdcu a spája ich úcta k druhým i láska k prírode.

Nasledujúce ráno budeme my štyria Taliani jediní, ktorí opustia Seychely a vrátia sa do Talianska, zatiaľ čo ostatní zostanú v tomto raji ešte týždeň. V raji, ktorý je v dobrých rukách ľudí, ktorí vďaka svojej bezprostrednosti a úsmevu pochopili, aký vzácny poklad im bol zverený do opatery.

Dovolenka na Seychelách na palube katamaránu určite nie je pre každého. Nie je vhodná pre deti, ktoré by sa nudili a kazili dovolenku ostatným, ani pre ľudí, ktorí vyhľadávajú tanec a zábavu až do neskorej noci. Je určená dospelým bez veľkých nárokov (teda tým, ktorí nevyhľadávajú luxus), no dokážu pochopiť, že skutočným luxusom je všetko, čo ich obklopuje: príroda, priateľstvo a láska.

Chcem poďakovať SeyVillas za podporu počas rezervácie, za všetky odporúčania a za to, že neurobili ani jedinú chybu, vďaka čomu bola naša dovolenka skutočne nezabudnuteľná.

Poďakovať sa chcem aj spoločnosti VPM (prenajímajúcej lode), ktorá nám poskytla loď a naozaj výnimočnú posádku: počnúc kapitánom s jedinečnými skúsenosťami, odbornými znalosťami a citlivým prístupom, cez VYNIKAJÚCEHO šéfkuchára, ktorý exceloval pri príprave každého jedla (nezabudnuteľné boli barakudy a kalamáre na spôsob Jesus Christ), až po fantastického námorníka, skvelého rybára, ktorý bol vždy pripravený pomôcť s akýmkoľvek problémom.

Chcem sa tiež poďakovať všetkým spoločníkom na tejto ceste (vrátane posádky), ktorí vďaka svojej inteligencii, citlivosti a schopnosti vychádzať s ostatnými umožnili, aby bola táto dovolenka NEZABUDNUTEĽNÁ!

Luca a Monica