Medové týždne na La Digue a Praslin
Na štvrtý pokus – vďaka korone – sa nám začiatkom mája konečne podarilo vyraziť na medové týždne na Seychely. V batožine sme si okrem poriadnej dávky vyčerpania a spánkového deficitu nahromadeného počas dlhej cesty priniesli aj veľkú zvedavosť, či seychelská realita obstojí v porovnaní s fotografiami.
Už bezprostredne po pristátí sme začali tušiť, že Seychely sú predsa len o niečo výnimočnejšie než iné dovolenkové destinácie. O 6:50 ráno, keď práve vyšlo slnko, sme vystúpili z lietadla – na jednej strane pristávacej dráhy more s červeným horizontom, na druhej výhľad na malú letiskovú budovu a za ňou sa týčiaci svah hory (aspoň na severonemecké pomery!), ktorý pôsobil takmer nedotknuto a bol porastený džungľou. Odtiaľ nás ešte čakalo niekoľko presunov, kým sme dorazili do nášho prvého cieľa na La Digue. Na samotnom letisku išlo všetko rýchlo a hladko, ešte sme si vyzdvihli SIM kartu (možno si ju objednať už pri podávaní žiadosti o povolenie na vstup, čo určite odporúčame) a minibusom sme sa odviezli k trajektovému terminálu. Tam sme sa ešte niekoľko hodín potili v cestovnom oblečení, ktoré nebolo práve vhodné na seychelské podnebie, kým sa trajekt za krásneho počasia a pokojného mora vydal najprv na Praslin a potom na La Digue. Už vtedy nás prekvapilo, ako málo zastavané ostrovy pôsobia pri pohľade z vody. V džungli sa len sem-tam objaví nejaký dom, no veľké komplexy či dokonca bloky by ste hľadali márne.
Po príchode na La Digue sme si už cestou do ubytovania všimli, aké je tu všetko malé a prehľadné. Ubytovali sme sa v Le Surmer, ubytovaní s možnosťou vlastného stravovania a ponukou raňajok, ktoré tvorí odhadom desať bungalovov v typickom miestnom štýle. Sú zasadené do veľmi peknej záhrady, kde ich rastliny príjemne opticky oddeľujú a poskytujú súkromie. Interiér nášho bungalovu zodpovedal solídnemu štandardu – nešlo práve o luxus, ale bol čistý a udržiavaný, klimatizácia v spálni fungovala dobre, kuchyňa mala len to najzákladnejšie a kúpeľňa bola čistá, hoci práve jej by už rekonštrukcia prospela najviac. Na Seychelách sa však musíte zmieriť so všadeprítomným hmyzom. V porovnaní s vybetónovanou Európou je tu jednoducho všade oveľa viac života. Od dotieravých komárov cez neškodné, no pôsobivo veľké pavúky, ktoré často visia vo svojich sieťach popri cestách (nič pre ľudí s arachnofóbiou), až po všadeprítomné drobné mravce. Úprimne pochybujem, že na Seychelách existuje ubytovanie úplne bez mravcov – škatuľu so sušienkami preto radšej zatvárajte! Nám to však vôbec neprekážalo. K ubytovaniu navyše patrí malý úsek pláže s vlastnými ležadlami. V rebríčku seychelských pláží by síce skončil pomerne nízko, no v porovnaní s bežnými plážovými štandardmi je stále veľmi pekný.
A potom je tu poloha: tento úsek sa nachádza na dolnom konci „mestskej“ pláže Anse Reunion na La Digue, takže tadiaľ takmer nikto neprechádza. Väčšinu času, ktorý sme tam strávili – ležiac pod úžasným stromom poskytujúcim tieň –, sme ju mali len pre seba. Poloha Le Surmer sa nám celkovo veľmi páčila. Nachádza sa v podľa nás krajšej, južnej časti Anse Reunion, trochu bokom od „centra mesta“ (či skôr dediny), no všade sa stále dostanete pešo a na bicykli úplne bez problémov. Navyše je odtiaľ veľmi blízko k Anse Source d'Argent.
Po dvoch dňoch čistého leňošenia a aklimatizácie sme sa tam na tretí deň aj vybrali – cez L'Union Estate na Anse Source d'Argent. Farma a starý cintorín nás zaujali len mierne, monolit bol rozhodne pôsobivý, no najviac nás nadchli korytnačky z Aldabra žijúce pri jeho úpätí, s ktorými sme sa tu stretli po prvý raz. Aj samotná prechádzka palmovými hájmi bola krajinársky veľmi krásna. Palmy dorastajú do skutočne impozantnej výšky a nad hlavami vám hrozia kokosové orechy.
Anse Source d'Argent je presne tým, čo Seychely sľubujú, a je ťažké nepodľahnúť prehnanej plážovej romantike – je jednoducho nádherná. Pláž sa tiahne pozdĺž pobrežia medzi charakteristickými „kopami kameňov“ a delí sa na niekoľko menších úsekov. Práve tu sme si po prvý raz uvedomili, aké neuveriteľne prírodné sú seychelské pláže. Ani pri jednej z tých, ktoré sme videli, nestála zástavba priamo v prvom rade; ak vôbec nejaká bola, pocitovo sa nachádzala až v treťom. Za pásom piesku vždy nasleduje prirodzený zelený porast, nenájdete tu rady plážových ležadiel a len občas natrafíte na malé, jednoducho zbité stánky, ktoré dokonale zapadajú do okolia. Rovnako to bolo aj tu, na jednej z najnavštevovanejších pláží, aké sme na Seychelách videli. No aj tu platilo, že ľudí je v porovnaní s inými miestami stále pomerne málo. A kto je ochotný kráčať ďalej, stretáva pozdĺž pláže čoraz menej záujemcov o vlastný kúsok tieňa pod palmou.
Pod jednou z nich sme potom strávili nádherne pohodový deň, nechali na seba pôsobiť krásu krajiny, občas sa uštipli, či je to všetko skutočné, a napriek litrom opaľovacieho krému s OF 50, kúpaniu v tričku a útekom do tieňa sme našu európsku, alpsky bielu pokožku hneď vystavili o čosi väčšej záťaži, než zvládala. V podobnom duchu pokračoval aj náš pobyt na La Digue – striedavo sme oddychovali na pláži pri ubytovaní a podnikali výlety. O dva dni neskôr sme sa na bicykloch vydali pozdĺž severného pobrežia ostrova, ktoré je miestami čoraz „drsnejšie“, čím ďalej sa dostanete na východ. Tu už cítiť silu mora a človek má miestami pocit, akoby sa ocitol pri seychelskej verzii Severného mora.
Na severozápade však nájdete aj chránenejšie a pekné pláže. V pamäti nám zostala najmä maličká, no krásna zátoka pri hoteli Patatran – rovnako ako Chez Jules, ležiaci pomerne ďaleko na východe uprostred ničoho, kde sme si dali jednu z najlepších večerí vôbec. Nasledovalo dobrodružstvo pri spiatočnej ceste: bicykle na La Digue nie sú práve štedro vybavené svetlami a cesta v tejto oblasti už vôbec nie. Nezostávalo nám teda nič iné, než bicyklovať alebo tlačiť bicykle džungľou s mobilom a zapnutou baterkou v ruke. Na tomto mieste azda treba dodať, že sme sa pritom vôbec necítili nepríjemne. Najmä na La Digue sme sa vždy cítili veľmi dobre a bezpečne, na o niečo väčšom Praslin len o trošku menej.
Po nasledujúcom dni oddychu na pláži pri ubytovaní sme si ešte dopriali večeru pri západe slnka na kopci v „Belle Vue“. Jednoznačne ju odporúčame pre jedlo aj výhľad.
Potom sme opäť nasadli na bicykle, aby sme preskúmali tri veľké pláže na juhovýchodnom pobreží ostrova – Grand Anse, Petite Anse & Anse Cocos. Cesta vedie krásnym zeleným vnútrozemím na druhú stranu ostrova, kde sme pri „Grand Anse“ zaparkovali bicykle.
Všetky tri pláže na tejto strane ostrova sú oveľa väčšie než menšie pláže na jeho ostatných pobrežiach. Plávanie je nebezpečné a tieňa je málo, pretože vegetácia sa začína o niečo ďalej od brehu a nie je taká bujná. Výsledkom bolo, že tieto krásne, rozľahlé pláže boli počas našej návštevy takmer prázdne a delili sme sa o ne nanajvýš s tromi či štyrmi ďalšími ľuďmi, prípadne sme ich mali úplne pre seba. Platí to najmä pre prvé dve spomínané pláže, o niečo menej pre Anse Cocos . Z „Grand Anse“ vedie vyšliapaný chodník džungľou, na ktorom vás čaká len niekoľko veľmi nenáročných lezeckých pasáží. Najskôr sa dostanete na „Petit Anse“ a napokon na Anse Cocos. Na poslednej menovanej pláži je o niečo rušnejšie, pretože tu rastie aj niekoľko paliem a počas našej návštevy ponúkala malá chatka na pláži na obed skvelé grilované jedlá za primeranú cenu aj smoothie.
Predovšetkým sa však na severnom konci Anse Cocos nachádza malá zátoka chránená veľkými skalami, kde je plávanie bezpečné a samo osebe predstavuje príjemný zážitok. Strávili sme tu celý deň, až kým príliv pláž takmer úplne nepohltil. Ako posledné malé dobrodružstvo sme sa na konci pobytu na La Digue chceli vydať na túru k skrytej pláži „Anse Marron“ na južnom cípe ostrova. Všade vás upozorňujú, aby ste si rezervovali sprievodcu, pretože cesta je náročná a nie celkom bezpečná. Keďže sme sa už v podobných situáciách inde hnevali, že sme sa museli držať skupiny na trase, ktorú by sme bez problémov zvládli sami, rozhodli sme sa skúsiť to bez sprievodcu. Faktom však je, že tu by bol sprievodca užitočný. Opäť sme vyrazili z „Grand Anse“, tentoraz však smerom na juh, no napokon sme sa museli vzdať na pláži tesne pred cieľom.
Na tomto mieste treba preliezť jednu z typických skalných formácií – cestu je ťažké nájsť a bez pomoci sa dá prekonať len s rizikom. Z diaľky sme videli, ako tadiaľ prechádza skupina so sprievodcom. Preto odporúčame: zahryznite si do kyslého jablka a nájdite si sprievodcu.
Tým sa náš týždňový pobyt na tomto nádhernom malom ostrove, žiaľ, skončil a na druhý týždeň sme sa presunuli na Praslin. Hneď po príchode si všimnete, že ostrov pôsobí o niečo rušnejšie než La Digue – zrazu sú tu opäť cesty, autá, viac ľudí a všetko je zastavanejšie. Z prístavu sme sa potom presunuli na druhú stranu ostrova do Bliss Hotel Praslin, podľa plánu krajšieho z našich dvoch ubytovaní, kde sme chceli tráviť viac času pri bazéne a na pláži.
A presne tak to aj bolo – hotelový areál je veľmi moderný a udržiavaný, izba bola krásna a personál výborný, pričom všetky drobné „problémy“ okamžite vyriešil. Po rozmaznávajúcom prvom týždni s nádhernou súkromnou plážou bol pre nás menším sklamaním „Grand Anse“ priamo pred hotelom, ktorý bol v tomto ročnom období, žiaľ, pokrytý naplavenými riasami. O tomto probléme sme vopred vedeli a zrejme sa týka veľkej časti západného pobrežia Praslin. Videli sme tu aj množstvo chudákov s fúrikmi, ktorí sa očividne snažili udržať pláže aspoň čiastočne čisté. Nejde však len o vzhľad. V riasach sa liahnu aj malé piesočné mušky, ktoré rozhodne nezostávajú iba na pláži a sú aktívne cez deň – aj my sme sa tu väčšinu dňa doslova kúpali v repelente s obsahom DEET, aby nás úplne nedoštípali. Keď sme však počas prvého dňa „zistili“, v čom je problém, a prispôsobili sa tomu, prestalo nás to trápiť. Dôrazne preto odporúčame, aby ste si priniesli dostatok repelentu proti hmyzu! Bonusom pre nás ako milovníkov zvierat boli hotelové obrovské korytnačky aj mačky žijúce v areáli.
Strávili sme tu veľmi príjemné, pokojné dni a podnikli sme ešte tri jednodňové výlety. Jeden deň sme sa vybrali na slávnu pláž Anse Lazio na severnej strane ostrova. Keďže autom alebo autobusom sa k nej dá priamo dostať len z východnej strany, museli by sme obísť celý ostrov. Rozhodli sme sa preto pre inú možnosť: verejnými autobusmi sme sa odviezli na konečnú zastávku pri „Mont Plaisir“ a odtiaľ sme sa vydali pešo k Anse Lazio . Už samotná cesta autobusom je malé dobrodružstvo, ktoré stojí za to, a pekná je aj túra s úžasnými výhľadmi na zátoky a trasou vedúcou džungľou.
Väčšinou sa kráča po asfalte, miestami po nerovnom teréne, no trasa sa dá zvládnuť bez väčšej námahy. Samotná pláž bola podstatne rušnejšia než všetko, na čo sme si zvykli na La Digue, no zároveň bola – toto slovo sa na Seychelách, žiaľ, veľmi rýchlo zunuje – nádherná a určite stála za návštevu. Plávanie nás tu bavilo obzvlášť, pretože intenzita, s akou more vteká do zátoky, sa výrazne mení. V jednej chvíli nie sú takmer žiadne vlny a vzápätí vás zrazí vlna vyššia než vy. Je to zábavné, no aj keď o tom už viete, občas vás to zaskočí. Niektoré väčšie vlny skutočne netreba podceňovať a je vhodné zachovať určitú opatrnosť, aby ste nepristáli tvárou v piesku. More tu zároveň prevádzkuje veľkú burzu slnečných okuliarov – len počas dňa, ktorý sme tu strávili, sme päťkrát videli, ako niekto vo vlne stratil okuliare. Zároveň sa po celej pláži neustále nachádzajú slnečné okuliare a hľadajú sa ich majitelia, ktorých sa často podarí vypátrať. Môj tip: pred plávaním si ich radšej zložte!
Pri návšteve Praslin by ste nemali vynechať ani Vallée de Mai, prírodnú rezerváciu v strede ostrova. Tento výlet stojí za to: môžete si tu pozrieť skutočne nezvyčajnú palmu s gigantickými kokosovými orechmi, ktorá rastie iba na Seychelách. Navyše sme mali veľmi milého a zábavného sprievodcu, vďaka ktorému bol celý zážitok ešte lepší. Záverečným vrcholom našej dovolenky bol jednodňový výlet loďou. Najskôr sme sa vydali na miniatúrny ostrov St. Pierre, kde sme šnorchlovali, čo je vzhľadom na pestrý podmorský svet Seychel naozaj veľký zážitok. Koraly sú, žiaľ, v dôsledku vysokých teplôt a príliš teplej vody z posledných rokov prevažne odumreté a až teraz sa začínajú umelo obnovovať. Odtiaľ sme pokračovali na ostrov Curieuse, kde sa nachádza chovná a ochranná stanica obrovských korytnačiek. Tu sme konečne videli aj korytnačie mláďatá.
Okrem toho nás tu čakal obed formou grilovania. Popoludní sme sa vybrali na krátku návštevu nemenej peknej, malej pláže Anse Georgette na severe Praslin a napokon sme si ešte raz zašnorchlovali pri „Anse Lazio“. Takýto výlet môžem odporučiť naozaj každému.
A potom už, žiaľ, opäť nastal čas rozlúčiť sa s týmto krásnym malým rajom, ktorým Seychely sú a dúfajme, že ním ešte dlho zostanú. Počas spiatočnej plavby trajektom z Praslin na Mahé sme boli opäť veľmi radi, že nám SeyVillas odporučil lístky na hornú palubu, pretože tentoraz bolo more poriadne rozbúrené. S niekoľkými tabletkami proti nevoľnosti a pohľadom upretým na horizont sme to však zvládli bez nepríjemností – málokedy sme však na lodi videli okolo seba toľko utrápených tvárí.
Z Mahé a mnohých ďalších ostrovov sme, žiaľ, nevideli vôbec nič a najmä La Digue sme sa ešte ani zďaleka nenabažili – ak budeme môcť, vrátime sa!