Náš vrchol dovolenky: La Digue

Keď sme si vyzdvihli batožinu, ohlásili sme sa u cestovného partnera „Creole“, ktorý nás odviedol k nášmu vodičovi. Modrá obloha sa zatiahla a čoskoro začalo pršať. „Prehánka v trópoch je normálna,“ pomysleli sme si a nenechali sme si pokaziť náladu. Napokon sme hneď pokračovali trajektom na Praslin, kde mohlo byť počasie úplne iné. Keďže sme pristáli skoro ráno a trajekt odchádzal až okolo poludnia, unavení sme sedeli v prístave na Mahé a čakali na nástup. Počas hodinovej plavby trajektom sme si najskôr zdriemli. Stále pršalo. Po príchode na Praslin nás čakal rovnaký obraz – sivá obloha a mokro.

Západ slnka v hoteli Le Domain de la Reserve, Praslin Transfer do hotela Le Domaine de La Reserve, ktorý miestni nazývajú jednoducho „La Reserve“, trval iba 15 minút. Aj tu nám počasie pokazilo prvý dojem. Už celé hodiny pršalo tak intenzívne, že pôda nedokázala absorbovať ďalšiu vodu a všetko bolo zaplavené. Keď sme však vošli do izby, zostali sme v nemom úžase – takú peknú, veľkú a čistú izbu sme už dávno nevideli. A ten výhľad bol neuveriteľný. Rezervovali sme si izbu Beach Front a priamo pred ňou sa rozprestierali mohutné žulové skaly a more. Nádhera, dokonca aj v daždi. Ani počas nasledujúcich 5 dní (a na Praslin sme boli iba 5 dní) nám počasie neprialo. Niekedy pršalo celé dopoludnie približne do 15:00, inokedy začalo až o 12:00 a áno, nechýbali ani celodenné lejaky.

Čo teda robiť počas vytrvalého dažďa na ostrove, kde sme plánovali objavovať tie najkrajšie pláže? Našťastie sme bývali v skutočnom hoteli, a tak sme mohli niekoľko hodín tráviť aj v bazéne, pri bazénovom bare či pod slnečníkmi. Keďže sme mali objednané iba raňajky, museli sme vyriešiť večeru. Hotel spolupracuje s 2 reštauráciami, ktoré ponúkajú kyvadlovú dopravu. To znamená, že vás vyzdvihnú v hoteli, odvezú do reštaurácie a po večeri dopravia späť. Túto ponuku sme využili 3-krát, pretože 40 € na osobu za večeru v hoteli bez nápojov sa nám zdalo priveľa. Obe reštaurácie pritom môžeme naozaj odporučiť. Hotel ponúka aj výlet na ostrov Curieuse spojený so zastávkou na šnorchlovanie pri ostrove St. Pierre.

St. Pierre Vyplávali sme priamo od hotela. Žiaľ, aj v tento deň opäť pršalo, no nikde na Seychelách nebol podmorský svet taký krásny ako pri St. Pierre. Na Curieuse sme sa konečne dočkali niekoľkých slnečných lúčov a boli sme nesmierne šťastní. O našu dobrú náladu sa však postarali najmä čarovné korytnačky. Je fascinujúce ocitnúť sa tak blízko pri týchto tvoroch. A áno, naozaj milujú škrabkanie na krku, takže sme približne 1,5 hodiny rozmaznávali masážou jednu korytnačku za druhou a všetko zachytávali na fotografiách. Bol to úžasný zážitok.

Na ďalší deň sme už mali prenajaté auto. Dopoludnia svietilo slnko, a tak sme sa vybrali na Anse Lazio, pláž označovanú za najkrajšiu na Praslin. Nesklamala nás – bol to skutočný seychelský sen. Aj tu prišla prehánka, no veľmi nám neprekážala, pretože po 1 hodine opäť vyšlo slnko.

Anse Lazio, Praslin Popoludní sme sa chceli vybrať do Fond Ferdinand, národného parku, ktorý mal byť v porovnaní s Vallée de Mai stále tajným tipom. Keď sme tam však dorazili, bol už zatvorený, a tak sme sa predsa len vrátili do Vallée de Mai – 2 hodiny pred zatvorením. Vstupné 25 € na osobu bolo pomerne vysoké, no prechádzka nás bavila, aj keď sme bez sprievodcu trochu bezcieľne blúdili a tešili sa najmä z rozmanitosti rastlín. Mimochodom, každý deň sme sa mnohých miestnych pýtali, či sa počasie zlepší. Snažili sa nám dážď vykresliť v lepšom svetle, pretože v marci, ktorý býva zvyčajne veľmi vlhký, toho roku nespadla ani kvapka. A teraz v apríli, ktorý mal byť vďaka zmene monzúnov mimoriadne suchý, sme zatiaľ zažili dážď každý jeden deň... Zrejme sme mali jednoducho veľkú smolu, pretože v predchádzajúcich rokoch bol apríl skutočne veľmi suchý.

Valleé de Mai, Praslin

Po 5 dňoch premenlivého počasia nás v deň odchodu opäť privítal vytrvalý dážď a pokračovali sme na La Digue. Plavba trajektom trvá len 15 minút, no aj na La Digue nás privítal prudký lejak. Ostrov, ktorý je za bežných okolností ako stvorený na bicyklovanie, bol celý pod vodou. Ubytovanie Maison Charme de l'Ile však bolo opäť neuveriteľne pekné a cítili sme sa v ňom dokonale príjemne. Mali sme vlastný malý apartmán s kuchynským kútom, dvorom, šnúrami na bielizeň, bicyklami (10 € za osobu/deň) a veľmi čistou izbou aj kúpeľňou.

Malý bazén v Maison Charme de l’Ile na La Digue Popoludní dážď ustal, a tak sme nasadli na bicykle, vyrazili do supermarketu a kúpili si obed v stánku s jedlom so sebou. Hovorí sa, že na La Digue budete zaručene stále stretávať tých istých ľudí – a skutočne to tak bolo, hneď sme sa cítili ako doma. Aj miestni obyvatelia boli ešte priateľskejší než na Praslin. Vo všeobecnosti treba povedať, že Seychelčania sú veľmi milí ľudia, všetci hovoria po anglicky a vždy ochotne pomôžu. Majú uvoľnený životný štýl a najmä na La Digue bola veľmi rozšírená reggae kultúra – sú to naozaj sympatickí ľudia.

Od tejto chvíle sa aj pre nás začala vytúžená dovolenka, pretože na La Digue sme si odteraz užívali 4 dni plné slnka… Až vtedy sme si uvedomili, aký veľký rozdiel dokáže počasie urobiť. More sa všade ligotalo svetlomodrou farbou, žulové skaly vytvárali na každom pobreží umelecké dielo a zvieratá (psy, mačky aj sliepky) sa spolu veselo hrali a šantili. Nevládlo medzi nimi žiadne nepriateľstvo, všetci tu žijú v súlade s prírodou – a práve to nás na La Digue tak očarilo. Pokojný, nenútený život, v ktorom ľudia, zvieratá a príroda bez problémov spolunažívajú a každý berie ohľad na ostatných. Na bicykli sa dalo dostať naozaj do každého kúta ostrova – okrem najstrmších vyššie položených miest, kam sa dá pokračovať už len pešo.

L’Union Estate, Praslin Prvý deň sme sa vydali pozdĺž západného pobrežia až na „koniec cesty“, kde v podniku „Chez Jules“ ponúkajú chutné nápoje a skvelé jedlo. Cestou opäť všade pri krajnici odpočívali obrovské korytnačky – paráda! Na druhý deň sme preskúmali východné pobrežie: Grand Anse, Petite Anse a Anse Cocos. Tri nádherné pláže, na ktoré sme sa odvtedy vracali každý deň. Na Petite Anse čaká na turistov aj príjemný malý ovocný bar s hudbou a čerstvými kokosmi. Trasa na Anse Cocos sa začína priamo pri bare a odtiaľ trvá ešte 30 minút. Všetky pláže sú vďaka svojej rozlohe síce prázdnejšie než mnohé iné, no už dávno nejde o tajný tip. Cestu sem si našlo pomerne veľa ľudí, mladých aj starších.

Plážový bar Dvakrát sme navštívili aj Anse Source d'Argent, skutočne krásny kúsok zeme. V oboch prípadoch sme prišli až na západ slnka, pretože vtedy je pláž takmer úplne prázdna a žulové skaly tesne pred západom slnka doslova zažiaria. Na kúpanie sa nám tam až tak nepáčilo. Voda zostáva veľmi dlho plytká, je v nej veľa morskej trávy a ani samotné pláže nie sú obzvlášť veľké. Na ležanie a kúpanie nám viac vyhovovalo východné pobrežie. Treba si však dávať pozor, pretože tu nie je pobrežný útes, takže vlny bývajú miestami naozaj vysoké a prúdy silné. Upozorňujú na to aj tabule. Veľa tienistých miest tu tiež nenájdete. Keďže sme však trpeli nedostatkom slnka, cielene sme vyhľadávali práve slnečné miesta.

Západ slnka na Anse Source D’Argent, La Digue

Po 4 dňoch sme tento snový ostrov, žiaľ, museli opäť opustiť. Trajektom sme sa cez Praslin vrátili na Mahé. Tu sme si rezervovali ubytovanie Villa Dorado na juhovýchode ostrova. Správkyňa Martha bola najmilšia hostiteľka, akú sme kedy zažili. Vždy mala úsmev na tvári, bola neustále k dispozícii a o hostí sa starala naozaj výborne. Počas nášho pobytu boli v ubytovaní iba Nemci, takže sme sa rýchlo dali do reči. Tento penzión je vlastne veľmi veľký upravený dom s 5 izbami pre hostí, býva v ňom aj Martha a veľkú kuchyňu možno využívať na prípravu šalátov či cestovín, preto sme sa cítili ako na návšteve u rodiny. Villa Dorado patrí k susednému ubytovaniu Crown Beach Hotel, ktorého bazén môžu hostia využívať.

Výhľad z Villa Dorado Prvý deň sme vyrazili na Anse Royale, ktorá sa mala nachádzať len o jednu zátoku ďalej. Z Praslin a La Digue sme už boli zvyknutí chodiť pešo popri cestách a uhýbať autám. Na Mahé to však bola nebezpečná hra. Trasa bola dlhšia, než sme očakávali, a viedla cez množstvo úzkych zákrut. Autá sa okolo nás rútili a často sme museli uskakovať do priekopy. Cestou späť sme sa preto odviezli autobusom, čo bol tiež veľmi zaujímavý zážitok. Rozhodli sme sa prenajať si auto a Martha zavolala známemu z autopožičovne, ktorý nám na nasledujúci deň prisľúbil vozidlo. Napokon však už, žiaľ, nebolo k dispozícii žiadne auto, a tak sme strávili ďalší deň vo Villa Dorado, odkiaľ sa toho veľa preskúmať nedá. Priamo pri ubytovaní sa síce nachádza autobusová zastávka, ale úprimne povedané, nechcela som autobusom absolvovať dlhšie trasy, pretože som sa už obávala, že dostanem klaustrofóbiu.

Dňa 13. apríla sa náš pobyt na Seychelách už chýlil ku koncu. O 10:00 sme museli opustiť izbu a spoločnosť Creole nás mala vyzdvihnúť až o 18:45 – vôbec sme netušili, čo dovtedy budeme robiť. Potom však prišlo prekvapenie: Martha nám zabezpečila iné auto z požičovne, takže sme v deň odchodu ešte mohli preskúmať Anse Intendance a hlavné mesto Victoria. Pláž sa podobala na Grand Anse na La Digue – bola veľmi rozľahlá, so svetlomodrou vodou a vysokými vlnami, ktoré môžu byť veľmi nebezpečné. Napriek tomu sa nám tam páčilo. Okolo 13:00 sme sa opäť vydali na cestu a zamierili do Victoria. A hoci sa tomu nechcelo veriť, od tej chvíle bol späť aj vytrvalý dážď. Tak ako sa dovolenka začala, tak sa aj skončila – v sivom a daždivom počasí. Napriek tomu bolo veľmi teplo a ani v daždi sme nemali potrebu obliecť si dlhé oblečenie. Nefúkal totiž žiadny vietor, čo bolo pre zmenu monzúnov aspoň typické.

Anse Intendance, Mahé Hodinová veža vo Victorii na Mahé Za 40 USD sme si ešte rezervovali vstup do salónika na letisku Mahé, aby sme sa pred odletom mohli osprchovať – bolo to najlepšie rozhodnutie. Pohodlne sme sedeli v príjemnom prostredí salónika s priamym výhľadom na pristávaciu dráhu, dali si občerstvenie a nápoje a za bubnovania dažďa sme tak nechali dovolenku pokojne doznieť. Možno aj vďaka tomu sme sa opäť začali tešiť domov. Keby sme v tom čase ešte boli na La Digue pod žiarivým slnkom, lúčenie by bolo oveľa ťažšie.