Seychely pre sólo cestovateľov
La Digue
18. 07. 2022, prílet na letisko Mahé. Po takmer 15 rokoch snívania sa tu konečne začína moja vysnívaná dovolenka – v hustom daždi severozápadného monzúnu, ktorý je pre toto ročné obdobie typický. Počas nasledujúcich 10 dní spoznávam tie najpôsobivejšie pláže, podnikám krásne túry a teším sa zo skvelého jedla, milých ľudí a príjemného ubytovania. Niektoré podrobnosti by som však bol rád vedel vopred, preto vznikol tento cestopis!
Pristátie v búrke a daždi bolo trochu nepríjemné, ale dopadlo dobre a nikto za to nemohol. Na letisku ma spolu s niekoľkými ďalšími cestujúcimi privítala spoločnosť Creole Travel Services, miestny partner SeyVillas, a posadili nás do autobusu, ktorý nás odviezol na ďalší transfer na La Digue. Plavbu na La Digue som mal rezervovanú na hornom poschodí trajektu „Cat Cocos“. Aby však človeka vôbec pustili na palubu, musí si najskôr v kancelárii Creole Travel Services v trajektovom termináli vymeniť poukaz od SeyVillas za lístok – v tom všeobecnom zmätku som sa na to musel najprv opýtať.
Samotný trajekt by bol v zásade celkom príjemný – hore má vyhliadkovú palubu a dole klimatizovanú palubu. Po niečo vyše hodine plavby na La Digue nasleduje medzizastávka na Praslin a potom trajekt pokračuje ešte približne 15 minút na La Digue. DÔRAZNE odporúčam, aby ste sa pred rezerváciou informovali o aktuálnom počasí na mieste! Podľa miestnych obyvateľov je more relatívne pokojné iba od januára do mája. V júli, keď som cestoval ja, tam býva takmer vždy silné vlnobitie. Prvých 15–20 minút je to zábavné, potom sa však začnú prejavovať útrapy dovtedajšej cesty, extrémne dusno a podobne. Nakoniec som spotreboval 3 vrecká na vracanie, podobne ako približne 90 % spolucestujúcich. Veľkú pochvalu si však zaslúži posádka Cat Cocos! Zamestnanci boli veľmi pozorní a trpezliví a naozaj robili všetko pre to, aby nám plavbu aspoň trochu uľahčili. Ponaučenie: sedieť na hornej palube bol dobrý nápad, na dolnej palube… nuž… hore je lepšie vetranie. A jedno bolo isté: späť sa na 100 % trajektom nevrátim.
Po príchode na La Digue ma opäť privítala spoločnosť Creole Travel Services a odviezla ma do ubytovania. V La Diguoise ma čakala srdečná recepcia a majiteľka Elodie na mne zrejme hneď videla, čo som práve absolvoval. O niekoľko minút bola moja izba pripravená, a tak som zamieril rovno do sprchy a potom do postele. Izby boli naozaj pomerne priestranné, veľmi čisté, klimatizované a pokojné. Skvelé! Veľmi príjemná je aj rozľahlá záhrada s bazénom, kde nájdete niekoľko ležadiel na oddych.
Keď som sa z cesty ako-tak spamätal, požičal som si na recepcii na zvyšok týždňa bicykel – bez neho ste na La Digue stratení. Cena je viac než primeraná, približne 10 rupií na deň. Prvú jazdu chcem využiť na nákup niekoľkých vecí, no zisťujem, že obchody zatvárajú najneskôr o 15:00… A tak sa aspoň trochu bicyklujem po okolí, rozhliadnem sa a vraciam sa do ubytovania na večeru. Večera v La Diguoise je nepochybne tunajším vrcholom. Jedálny lístok je už ráno vystavený na recepcii a objednávku môžete zadať do 15:00. Na výber sú štyri rôzne hlavné jedlá, k tomu ryža, šalát a neskôr dezert. Večera stojí v prepočte približne 35 € na osobu, čo je veľmi výhodné! Paráda!
Na ďalší deň si po raňajkách vybavujem potrebné nákupy. Najskôr idem do miestnej pobočky MCB vymeniť peniaze, no vzápätí sa vraciam do ubytovania po cestovný pas, ktorý je na to potrebný… Viackrát som to už neurobil. Oveľa rýchlejšie a jednoduchšie sú výbery z bankomatov. Tie väčšinou akceptujú iba kreditné karty VISA, no peniaze získate za menej než minútu a poplatok za výmenu je rovnaký (3 %).
Pokračujem do supermarketu kúpiť niekoľko fliaš pitnej vody na výlety a hneď vedľa objavujem stánok miestneho telekomunikačného operátora „Cable & Wireless“. Vo všetkých ubytovaniach je síce Wi-Fi, na verejných miestach však takmer nikde. Keďže komunikácia so spoločnosťou Creole Travel Services, autopožičovňou a ďalšími službami prebieha cez WhatsApp alebo telefonicky a môj rakúsky operátor by si účtoval 3 € za minútu alebo MB, chcel som si kúpiť miestnu SIM kartu (ihlu na otvorenie zásuvky na SIM kartu v telefóne som si zbalil už doma). V stánku ju však kúpiť nemožno – SIM kartu si musíte zaobstarať priamo v predajni, ktorá sa nachádza hneď za ním. Aj tu potrebujete cestovný pas. Samotná karta stojí len málo, požadovaný predplatený kredit si však musíte najskôr dobiť v termináli, s čím vám zamestnanci ochotne pomôžu. Skvelé! Vybral som si balík so 4 GB dát a myslel som si, že to bude stačiť. Čo by som však bol rád vedel vopred: iba 500 MB z nich som mohol využívať na sociálne siete (!). Hoci sa tento balík nazýva „kredit na Facebook“, platí pre všetky sociálne siete. Zmysel mi to nedáva, ale skutočne to tak bolo. Aspoň po spotrebovaní každých 25 % kreditu automaticky dostanete správu s aktuálnym stavom.
Keďže som chcel trochu spoznať aj okolie, nejedával som vždy v ubytovaní, ale vyskúšal som tiež niekoľko podnikov na ostrove. Odporučiť môžem „Mimi’s Cafe“, ktoré sa nachádza približne v polovici cesty z La Passe na Grand Anse – dobré jedlo za primeranú cenu. To isté platí aj pre kaviareň v L'Union Estate . Veľmi dobre som sa najedol aj v reštaurácii hotela Le Repaire (Le Repaire Boutique Hotel). Cena bola síce vyššia, ale vzhľadom na kvalitu prijateľná. Naopak, podnik „Fish Trap“ pri prístave odporučiť nemôžem. Jedlo bolo naozaj veľmi dobré, za hlavné jedlo, dezert a kokteil som tam však zaplatil takmer 70 € (!). Za to isté som v Le Repaire (Le Repaire Boutique Hotel) zaplatil 50 €. Veľmi príjemný je aj bar „Bikini Bottom“ na Anse Severe. Ceny tam boli primerané a od veľmi pohodových zamestnancov navyše dostanete tipy na pobyt na pláži.
Mojím stálym spoločníkom na La Digue a neskôr aj na Mahé je čelovka. Keďže nikde nie je pouličné osvetlenie a ani môj bicykel nemá svetlo, ukázala sa ako veľmi dobrá investícia.
Pri pršiplášti mám trochu zmiešané pocity. Na jednej strane pršalo každý deň 1–2 razy, niekedy aj poriadne. Na druhej strane sa nikdy výrazne neochladilo, takže prechladnutie nehrozilo a vždy som pomerne rýchlo vyschol. Načo teda celý deň vláčiť bundu so sebou?
Nesporným vrcholom pobytu na La Digue sú, samozrejme, fotogenické pláže! Keďže sa to jednoducho patrí, hneď na začiatku som navštívil Anse Source d'Argent. Aby ste sa tam dostali, musíte vstúpiť do areálu L'Union Estate a zaplatiť vstupné 150 rupií. Súčasťou areálu je aj historická vanilková farma, ktorú sa rozhodne oplatí vidieť! Na slávnej pláži, žiaľ, nikdy nebudete úplne sami – no od preplnených pláží, aké poznáte z Talianska, Grécka a podobne, majú Seychely stále poriadne ďaleko! Väčšina návštevníkov národného parku sa tam zdržiava krátko po príchode trajektov – ide o jednodňových návštevníkov z Mahé a Praslin. Najmenej ľudí je tam tesne pred odchodom spiatočných trajektov a po odchode posledného trajektu.
Na oddych by som však aj tak odporučil skôr všetky ostatné pláže. Severne od prístavu sa nachádza Anse Severe, odkiaľ môžete pozorovať krásne západy slnka. Počas prílivu je pláž vhodná aj na kúpanie a šnorchlovanie (pri odlive musíte byť celkom zdatní, aby ste sa dostali cez koralový útes – topánky do vody, ktoré chránia pred ostrými koralmi a skalami, sa mi počas dovolenky opakovane osvedčili!). O niečo severnejšie ľudí rýchlo ubúda, takže na Anse Patates a najmä na malebnej Anse Gaulettes bývate väčšinou úplne sami. Prístup na Anse Gaulettes je pre pobrežný múr pri ceste trochu náročný, no nachádzajú sa tam nenápadné schody vedúce nadol, oproti ateliéru miestneho umelca – dajú sa ľahko nájsť.
Úplne márne som však hľadal Anse Reunion v obci La Reunion na západe ostrova. Niekde tam byť musí, no pre hustú zástavbu na západe sa mi nepodarilo nájsť žiadny prístup, respektíve žiadny, ktorý by nevyzeral ako súkromný pozemok. Nuž, Anse Severe má aj tak zrejme čo ponúknuť.
Keďže sa nedá každý deň iba vylihovať na pláži, rozhodol som sa navštíviť aj ostrovný „vrch“ Nid d'Aigle. Ako Rakúšan som, samozrejme, zvyknutý na iné hory, no tento výlet netreba podceňovať! Najprv idem na bicykli smerom k Belle Vue, až kým pre mňa stúpanie nezačne byť príliš strmé. Bicykel tam jednoducho nechám a pokračujem pešo. Trasu na Nid d'Aigle je, žiaľ, trochu ťažké nájsť – ako vždy a všade tu nie je prakticky nič poriadne označené. Začína sa pri Belle Vue, kde šípka ukazuje približný smer. Výstup je potom fyzicky pomerne náročný, najmä v dusnom počasí! Dôrazne odporúčam aj pevnú obuv, pretože šľapky sú tam hore skôr nebezpečné. Chodník sa miestami mení na horský chodník, nie všade sú rebríky či pomôcky na lezenie a občas musíte zapnúť „pohon všetkých štyroch“ a pokračovať po štvornožky.
Po príchode na horský hrebeň sa napravo nachádza vyhliadka (podľa mňa tá lepšia) a doľava vedie cesta lesom, odkiaľ je to k Nid d'Aigle ešte približne 15 minút. V podstate ide o plochú skalu, po ktorej sa dá chodiť alebo na nej sedieť. V čase mojej návštevy bola, žiaľ, úplne obsadená turistami, ktorí sa za žiadnu cenu nechceli pohnúť. Po 20 minútach čakania som sa preto vrátil. Aj samotný les je však príjemný na pohľad!
Po 5 dňoch na La Digue pokračujem ďalej na Mahé. Ako som už spomínal, trajektu mám plné zuby, a preto si rezervujem transfer helikoptérou. Za 869 € získate 3 miesta na sedenie a prepravnú kapacitu 325 kg v helikoptére spoločnosti ZilAir. To znamená, že ak cestujete traja, náklady si rozdelíte. Helikoptéru možno odporučiť nielen preto, že na nej necítite vlny, ale aj vďaka skráteniu cesty na približne 15 minút a úžasnému výhľadu. Náklady za neuskutočnenú plavbu trajektom a skrátený transfer do hotela mi mimochodom SeyVillas pripísal na účet ešte v ten istý deň.
Mahé
1. deň na Mahé: Po raňajkách čakám na prevzatie prenajatého auta. Zabezpečil ho priamo SeyVillas, nie Creol Travel Services ani hotel, hoci túto službu ponúkali obe spoločnosti. Pán mal prísť o 9:00, no po jednom telefonickom urgovaní sa naozaj objaví až o 10:00. Spoločne si prezrieme auto a zaznamenáme existujúce poškodenia. Zároveň ma upozorní na poplatok za čistenie vo výške 20 €, ktorý sa účtuje pri nadmernom znečistení alebo množstve piesku. Po nepríjemných skúsenostiach vyťahujem po prevzatí mobil a dôkladne fotografujem auto zvnútra aj zvonka, rovnako postupujem aj pri jeho vrátení. Napokon sa však ukáže, že to nebolo potrebné: pán z Macael Car Rental je prekvapivo pohodový a priateľský a vôbec ho netrápi, že som puklicou zavadil o obrubník (azda jediný na Mahé…) – to by som rád vyzdvihol!
Auto je „Hyundai i10 Grand“, pre niekoho, kto predtým jazdil na starom Passate, je to škatuľka od topánok, ale dobre, na dovolenke som sám, to bude stačiť, pomyslím si. O pár hodín už premýšľam, či by som predsa len nemohol dostať ešte menšie auto. Cesty na Mahé sú v zásade v dobrom stave, väčšinou sú však zúžené na minimálnu šírku, často bez stredovej čiary. Najhoršie je však to, že úplne chýba krajnica a vozovka je takmer vždy vyvýšená. To znamená, že naľavo aj napravo od vozovky s minimálnou šírkou býva často taký strmý zráz, že prípadné vážne poškodenie auta by bolo prakticky isté. To všetko v kombinácii s nezvyčajnou jazdou vľavo (ako tam vlastne fungujú pravidlá prednosti?) vytvára zmes, z ktorej nemám práve dobrý pocit. Našťastie sa však na Seychelách jazdí skôr pokojne. Hoci mi nikto ani po opakovanom pýtaní nevedel povedať, aký je všeobecný rýchlostný limit, pre chýbajúce značky označujúce začiatok obce a koniec obmedzenia rýchlosti na tom aj tak veľmi nezáleží. Podľa všetkého sa takmer všade smie jazdiť maximálne 40 km/h, na niekoľkých úsekoch v okolí Victoria 65 km/h a na krátkom úseku dokonca 80 km/h.
Aby som si pri plánovaných výletoch na pláž nezašpinil auto, odložil som prebytočný plážový uterák do kufra a rozhodol som sa najprv absolvovať kratšiu trasu na skúšku: k Le Jardin Du Roi Spice Garden, koreninovej záhrade v Anse Royale. Našťastie bola cesta dobre opísaná v mojom cestovnom sprievodcovi, pretože tabule či smerové značky by ste na Seychelách väčšinou hľadali márne. Na mieste sa dá pohodlne zaparkovať, zaplatíte vstupné približne 100 rupií a potom sa už môžete voľne pohybovať po areáli, vybavení sprievodcom rastlinami a orientačnou mapou. Je to výlet, ktorý môžem odporučiť, aj keď podobne ako ja nemáte vôbec záhradnícke nadanie. Rozhodne však neodporúčam tamojšiu reštauráciu: za kokosovú šťavu a palacinku som tam v prepočte zaplatil 40 € (v jednom podniku na La Digue som za to isté zaplatil približne 20 €…).
Potom som pokračoval na Anse Intendance v južnej časti ostrova. Nachádza sa tu veľké bezplatné parkovisko a k pláži vedie spevnený chodník. Príjemné! Rovnako pekná je aj samotná pláž, ktorá je skvelým námetom na fotografie a ideálnym miestom na oddych v tieni paliem a stromov takamaka. Na kúpanie nebola veľmi vhodná pre mohutný príboj, skúsení plavci si však, samozrejme, zaplávať môžu.
Keďže som mal ešte čas, vyrazil som o kúsok ďalej na sever a chcel som si pozrieť Petite Anse. Podľa mapy som smeroval k pláži, až kým sa cesta nestávala čoraz dobrodružnejšou a ja som už vlastne mal byť na mieste. Namiesto akéhokoľvek prístupu na pláž sa tu však týčili iba mohutné múry a oplotenie hotela Four Seasons vrátane prísne pôsobiacej ochranky, rámp a podobných vecí. Ako som sa neskôr dozvedel, netreba sa tým nechať odradiť! Keďže všetky pláže na Mahé musia byť verejne prístupné, pracovníci bezpečnostnej služby musia do rezortu vpustiť aj „obyčajných“ turistov! Dostal som tip, že pri vstupe stačí povedať, že chcete navštíviť bar, a nebudete mať žiadne problémy.
Trochu zmätený som zaparkoval o kus ďalej pri ceste pred tabuľou s nápisom „Na pláž“. Ako sa ukázalo, označovala susednú Anse Soleil, ktorá je naozaj úžasnou plážou ako z pohľadnice! Zvláštne bolo, že na pláž sa muselo prejsť cez kaviareň (?). Možno som však iba nenašiel iné prístupové cesty (?). Nevadí: samotná pláž je v každom prípade krásna a vďaka skalám, ktoré ju lemujú, aj pomerne dobre chránená pred príliš silným príbojom. Dá sa tu teda celkom dobre plávať a šnorchlovať.
Nasledujúci deň bola mojím ďalším cieľom centrálna časť Mahé. Najprv som prišiel k Tea Factory, kde sa za pár rupií môžete zúčastniť prehliadky. Žiaľ, v deň mojej návštevy továreň nebola v prevádzke, napriek tomu si však môžete zblízka prezrieť stroje aj priestory. Na záver som si doprial veľmi dobrý vanilkový čaj a kúpil niekoľko suvenírov. O kúsok ďalej po ceste sa nachádza Mission Lodge Lookout – ruiny misijnej školy a vyhliadka, ktorú navštívila aj kráľovná. Oproti vchodu je priestranné parkovisko a pokladnica. V areáli Mission Lodge Lookout sa potom môžete voľne pohybovať, dostanete informačný leták a rôzne tabule na mieste opisujú ruiny aj históriu tejto lokality. Spolu s vyhliadkou ide o miesto, ktoré sa skutočne oplatí navštíviť! Ďalej som si chcel pozrieť Petite Anse, no výlet v horách som dokončil príliš skoro, a tak som sa cestou späť zastavil pri vodopáde Sauzier. Zaparkovať sa dá buď dole pri kostole, alebo môžete vyjsť autom až úplne hore, kde je miesto približne pre 6–7 áut. Keď som tam bol ja, nikto iný tam nebol. Celkom hore vás čaká aj pokladnica, kde sa platí vstupné k vodopádu. Myslím, že stálo 50 rupií, čo je primerané. K vodopádu sa potom dostanete po krátkom, nenáročnom chodníku a uvidíte tam naozaj krásny kúsok prírody!
Keď už ste tam hore, prirodzene chcete vidieť aj nejakú pláž! Pokračoval som teda kúsok ďalej na Port Launay South Beach, kde sa dá pohodlne zaparkovať a navštíviť lagúnu. Priľahlá pláž je, žiaľ, plná turistov, čo bude zrejme spôsobené tamojším rezortom, ktorý však ponúka niekoľko dobrých barov a reštaurácií. Úplne na západe som si však našiel pokojný kút a vybral sa šnorchlovať v zátoke. Viditeľnosť pod vodou bola v ten deň síce dosť slabá, napriek tomu to bol pekný výlet a plávanie mi padlo vhod.
Keďže som mal stále dosť času, rozhodol som sa pozrieť si Baie Ternay, ktorá leží o niečo severnejšie. Dostať sa tam autom je mimoriadne náročné – úzka, strmá a neprehľadná cesta takmer vôbec neponúka možnosti na vyhnutie sa protiidúcim vozidlám. Niekoľkokrát som musel cúvať a vyjsť na nebezpečnú krajnicu. Po čase som toho mal dosť, nechal som auto stáť a posledných približne 1 000 m prešiel pešo. Cestou som opakovane míňal „príbytky“ stoviek pestrofarebných krabov a pozorovať sa tu dajú aj rôzne vtáky. Z pevniny je Baie Ternay, žiaľ, jedným veľkým sklamaním: pláž je podľa môjho odhadu široká 10 m a zo všetkých strán ju obklopuje nepriechodná džungľa. Netuším, čo tu autor môjho cestovného sprievodcu videl… Z mora však zátoka pri výlete vodným taxíkom určite stojí za návštevu, takže by som odporučil skôr túto možnosť (podľa toho, čo som čítal, vyrážajú z Port Launay alebo Beau Vallon). Ak vás zaujímajú opustené miesta, Baie Ternay predsa len stojí za pozornosť: krátko pred zátokou nájdete ruiny dediny aj s kostolom, ktoré už z veľkej časti pohltila džungľa.
Na ďalší deň mám v pláne výlet na sever, kvôli čomu musím nevyhnutne prejsť cez Victoria, a seychelská mentalita sa opäť prejavuje naplno: nič nie je označené, žiadne smerovky, chaotické vedenie dopravy a ani navigácia v mobile poriadne nevie, čo sa tu deje. Spolujazdec s orientačným zmyslom, navigáciou a mapou by mal teraz cenu zlata! Veľmi dobre sa dá zaparkovať na veľkom parkovisku neďaleko historického múzea, kde už čakajú ochotní pracovníci, ktorí vám ukážu miesto. Parkovacie lístky si však musíte kúpiť osobitne v malom supermarkete na druhej strane ulice. Lístok začne platiť až po označení alebo zotretí dňa, mesiaca, roka a času – pero v aute by teraz prišlo vhod! Kúpim aj kolu a darujem ju pracovníkovi na parkovisku, ktorý mi za to dá niekoľko tipov. Najprv navštívim historické múzeum, jeden z mojich osobných vrcholov dovolenky! Ako veľký fanúšik histórie som asi trochu zaujatý, no v dvojpodlažnej budove cítiť na každom kroku zmysel pre detail. Čerešničkou na torte je pre mňa výstava štátnych darov na poschodí – zaujímavá a zároveň zábavná! Priamo pred múzeom stojí aj Clock Tower, ktorý je zároveň hlavným dopravným uzlom mesta Victoria. Keďže tadiaľ budem musieť neskôr prejsť a vytvorila sa tam poriadna, neprehľadná zápcha, sadnem si do kaviarne a pozorujem premávku – bolo to veľmi poučné! Potom sa vydám na prechádzku mestom. Ukáže sa, že všetci miestni, s ktorými som sa o tom predtým rozprával, mali pravdu: Victoria toho veľa neponúka :-D Pozriem si vizuálne nápadný hinduistický chrám a niekoľko minút sledujem ruch na Sir Selwyn Selwyn Clarke Market, no potom mi dôjdu nápady. Takže späť do auta a pokračujem ďalej.
Ďalšou zastávkou je Bel Ombre, južne od Beau Vallon, kam sa z mesta Victoria dostanete po, ako inak, úzkej a kľukatej ceste. Chcem si tam pozrieť Anse Major Trail a riadim sa radou v cestovnom sprievodcovi: stačí vraj zájsť na koniec „riadnej“ cesty a zaparkovať pri reštaurácii „La Scala“. Sprievodca však bude zrejme staršieho vydania, pretože dnes je tam už parkovanie zakázané… Zaparkujem teda na odstavnom mieste asi 100 m späť. Dalo by sa pokračovať aj ďalej smerom k Anse Major Trail, no vedie tam náročná jednopruhová cesta. Na začiatku trasy potom môže zaparkovať približne 10–15 áut, pričom už skoro popoludní bolo parkovisko dosť plné.
Samotný Anse Major Trail sa však rýchlo stáva absolútnym vrcholom mojej dovolenky! Chodník je dobre upravený a vyčistený a ponúka úchvatné výhľady na morské zátoky aj hory vo vnútrozemí zahalené hmlou. Aj tu platí: žabky rozhodne nie sú vhodnou obuvou! Chodník síce netreba zdolávať v „režime pohonu všetkých štyroch“, ako na La Digue, no klzké skaly sa objavujú každých pár metrov. Na konci chodníka leží príjemná pláž Anse Major. Je, žiaľ, pomerne rušná, pretože tu pristávajú aj vodné taxíky, no napriek tomu si nájdem pokojný kút, kde sa môžem usadiť a šnorchlovať. Pozor: z chodníka sa na pláž nedá dostať suchou nohou! More úplne odplavilo pevninské spojenie a niekoľko metrov sa musíte brodiť vodou približne po kolená. Treba s tým počítať! Cestou späť ma opäť zastihne dažďová prehánka, ktorá asi po 15 minútach ustúpi. Teraz som už trochu ostrieľanejší, a tak počkám, kým dážď zoslabne, a pokračujem v slabom daždi – v podstate to bolo celkom príjemné.
Mojím skutočným cieľom na tento deň bolo pozrieť si západ slnka v Beau Vallon. Znova teda nasadnem do auta a z Bel Ombre sa vydám na sever. Podľa mapy tam aj tak vedie len jedna cesta, takže by nemal byť problém nájsť ju. Aspoň som si to myslel… Zrazu opäť stojím pred Clock Tower v meste Victoria… Zrejme som mal niekde odbočiť doľava. Zase žiadne dopravné značky, žiadne značenie… Mal som použiť navigáciu! Keďže som už vo Victoria, rozhodnem sa staviť na istotu a obísť autom severný cíp ostrova, odkiaľ sa do Beau Vallon určite dostanem. Funguje to celkom dobre, na mieste je množstvo parkovacích miest aj slušná ponuka reštaurácií. Na pláži sú, samozrejme, aj pouliční predajcovia a, samozrejme, snažia sa vás obrať – pozor na nich! Samotný západ slnka je, žiaľ, pre hustú oblačnosť trochu sklamaním, no za to Beau Vallon nemôže. Po zotmení sa autom vraciam do Pointe au Sel. Jedna vlna potu pritom strieda druhú: žiadne pouličné osvetlenie, úzke cesty, ľudia a neosvetlené bicykle na vozovke… Byť v noci na seychelských cestách si vyžaduje pevné nervy.
Začína sa predposledný deň, čo veľké ešte podniknúť? Zaradím teda do programu návštevu neďalekej pálenice Takamaka Rum Distillery . Ukázala sa ako naozaj skvelé miesto! Trikrát denne sa tam konajú bezplatné prehliadky, ktoré veľmi energická sprievodkyňa vedie podľa výberu v angličtine alebo francúzštine. Množstvo informácií podaných s humorom a ľahkosťou – paráda! Na konci prehliadky môžete ochutnať rôzne druhy rumu a až za túto degustáciu sa platí. Pri pokladnici v obchode si môžete kúpiť náramok, ktorý vás oprávňuje zúčastniť sa ochutnávky. Degustácia rozhodne stála za tých 150 rupií! Každý druh vám podrobne predstavia a zdarma dostanete aj vodu. Vrelo odporúčam! Zvyšok dňa strávim na Anse Royale, ktorú však môžem odporučiť len s výhradami. Je tam málo tieňa a pobrežie je pomerne úzke. Iba úplne na severe, neďaleko ostrova Souris, sa nachádza malý chránený úsek pláže, kde sa dá veľmi dobre šnorchlovať. Bez problémov tam môžete stráviť 1–2 hodiny!
Posledný deň som sa už len povaľoval na pláži a v záhrade hotela Crown Beach Hotel , síce neustále v tieni a väčšinou aj v tričku, no aj tak som sa spálil – slnko tu má naozaj poriadnu silu a ochranný faktor 30 bol očividne primalý! Skvelé bolo, že v posledný deň som mal v cene raňajky aj popoludňajší čaj a pred odchodom som sa mohol osprchovať, čo mi dokonca výslovne ponúkli pri odhlásení. Okrem toho som sa ešte dlhšie rozprával s recepčnou o živote na Seychelách, čo bolo veľmi zaujímavé!
Počas pobytu na Seychelách som premýšľal aj nad tým, aký suvenír by som mohol priniesť domov mame. Nakoniec som našiel čaj „Seyte“ z Tea Factory a niekoľko vrecúšok korenia z Jardin du Roy. Napriek intenzívnemu hľadaniu na najrôznejších vládnych stránkach sa mi však nepodarilo zistiť, či je povolené vziať si domov aj iné „prírodniny“. Jediné, čo som zistil, bolo, že si nemožno odnášať mušle, pretože v nich žijú kraby. Ale kokosové škrupiny? Hrsť piesku? Nikde to nebolo upresnené. Napokon som už nič ďalšie nepribalil, aby som sa vyhol problémom na letisku.
Ešte poznámka k morskej tráve: Takmer každý, koho som sa doma pýtal, mi neodporúčal cestovať počas monzúnového obdobia, pretože sa vraj všade vyplavuje množstvo zapáchajúcej morskej trávy. Na La Digue som však nenašiel vôbec žiadnu a na Mahé len zopár kúskov, takže o väčšom množstve nemohla byť ani reč.
